aktualizováno: 01.10.2013 16:52:39
Ratková - rodný môj kraj....
Takí sme boli | ||
|
Loading
Obsah sekcie:
1. Jarmoky v Ratkovej- (Lajo Bradovka)
2. Varenie slivkového lekváru (Lajo Bradovka)
3. Kožušníctvo – dedičné remeslo (Lajo Bradovka)
4. Domáca zakáľačka -(disnótor) (Lajo Bradovka)
5. Vianoce v Ratkovej (Ida Miklušičáková- Bradovková)
6. Fógel (Ilonka Demjanová- Kováčová )
7. Stojäk a drobné príhody. (Vojtech Bradovka)
 ..
Lajo Bradovka November 2005
Čriepky spomienok na detstvo Ratkovej
1.- Jarmoky v Ratkovej
Takmer dve storočia sa konali výročné jarmoky štyrikrát do roka , tak ako ich vlastnoručným podpisom 1 novembra 1756 povolila sama cisárovná Mária Terézia. V historickom dokumente na pergamene viazanom v sametovom obale. je latinsky uvedené: V meste Ratková sa povoľujú ročne štyri trhové dni spojené s jarmokmi na statok nasledovne:
1 v januári na obrátenie svätého Pavla.
2 v máji na sviatok zjavenia svätého kríža.
3 v auguste na sviatok svätého Štefana Kráľa.
4 v decembri na sviatok panny Lucie.
Známa je humorná história o tom ako sa naši rodáci uchádzali o povolenie jarmokov u panovníčky. Delegácia ratkovänov na čele s Paľkom Hrvolom na somárikovi Lucke sa dopravila do Viedne, kde ich sama Cisárovná uvítala pohostila a dokonca Lucke v zástere seno doniesla. Prvý jarmok určila na počesť vedúceho delegácie na Pavla a posledný na počesť somárika Lucky na Luciu.
K napísaniu týchto riadkov ma viedli spomienky z mojich detských rokov na nevšednú atmosféru jarmočných dní. Netrpezlivo sme čakali na túto mimoriadnu udalosť a spolu s bratrancami a sesternicami sme rátali na prstoch koľkokrát sa musíme ešte vyspať kým bude jarmok.
Už predchádzajúci deň sa začali schádzať jarmočníci (po našom „jarmošäri“) zo vzdialenejších miest na vozoch, pozdejšie sem tam už aj na autách. Väčšina jarmočníkov mala vopred dojednané nocľahy a ustajnenie koní u miestnych obyvateľov.
V deň konania jarmoku žila obec nezvyčajným ruchom. V rozmiestení šiatrov na námestí bol zaužívaný ustálený systém podľa sortimentu ponúkaného tovaru.
Na priestrannom námestí bolo niekoľko radov šiatrov tak, že tvorili koridory, ktorými prechádzali davy zvedavcov a kupujúcich.
Ponuka bola veľmi pestrá:
Šatstvo, metrový textil, obľúbená modrotlač dedinských žien -„farbärskva“. Potreby pre domácnosť; hrnce, varešky, príbory. Pod vežou mali svoje stanovište hrnčiari zo Šivetíc a Hrnčiarskych Zalužian. Poniže „Korenovho sklepu“ mali svoje stánky čižmári, obuvníci, botošäri, súkeníci, kožušníci, . Pri potoku poniže mosta ponúkali svoj tovar klobučníci. a krajčíri. Na moste mal svoje stanovisko s plechovými výrobkami ratkovský klampiar Jakub Sekerka a naproti nemu predavač mletej papriky a rôzneho korenia, ktorý svoj tovar vozil na motorke s prívesným vozíkom. Na prístupovej ceste k námestiu naproti Farkašovmu obchodu z nákladného auta sa ozýval vyvolávač, ktorý predával porcelánové taniere, kalendáre a rôzne kuchynské potreby. Korytári ponúkali svoj drevený riad.
Hlavná promenáda jarmoku bola od mosta hore po lekáreň, kde mali svoje stánky predavači drobného tovaru a hračiek. Nechýbali ani babky ktoré na drevenom uhlí piekli rozvoniavajúce hurky a ratkovský pekár Pánik báči, ktorý predával výborné krémeše po 50 halierov za kus.
 Kolorit jarmoku dotvárali podomoví obchodníci „bosnäci“ prezývaní „Lacný Jožko“ktorí svoj tovar nosili v krošni zavesenej pred sebou a to zrkadielka, hrebene, britvy, sponky do vlasov, vreckové nožíky a všelijaké čačky – bačky . V lete pre nás deti bol vítaný zmrzlinár, ktorý drevenou lopatkou porcioval farebnú pochúťku do kornútikov za patričného slovného doprovodu. Veľké skupiny divákov prilákali jarmoční vyvolávači, ktorých vycibrený slovný prejav vychvaľoval rôzne praktické veci od vodičky proti boleniu zubov, po zázračnú pastu na remene pre nabrúsenie britvy, odstraňovače škvŕn zo šiat, a iné podľa nich „nepostrádateľné“ veci pre domácnosť. Nechýbali ani škrupinkári a kartári ktorí oberali dôverčivých ľudí o peniaze.
Na dodržiavanie poriadku dbali uniformovaní strážcovia zákona „četníci“ ktorí vo filcových prilbách v dvojici a s puškou na rameni s nasadeným bodákom chodili v dave, a sem tam kontrolovali najmä pochybných vyvolávačov, požadujúc od nich povolenie, alebo živnostenský list.
Menej atraktívna časť jarmoku, ale s väčším finančným obratom sa konala na jarmočisku. Tu sa obchodovalo s domácimi zvieratami. Hlavný sortiment tvoril rožný statok kone a ošípané. Pôvodne bolo jarmočisko na hornom konci Novej ulice pod cintorínom, ale k vôli väčšiemu priestoru bolo premiestené na stráň pod cigánskou osadou „Hlinäška“.
Pre jednotlivé druhy zvierat boli vyznačené koridory. Na poriadok dozeral vicerichtár „Obecný gazda“. Vyberal poplatky pri vstupe na jarmočisko a kontroloval či privedené zvieratá majú vystavený kolkom opatrený „pas“, ktorým sa preukazoval legálny pôvod zvieraťa.
Neodmysliteľný bol rituál handlovania, čiže dojednávania ceny pri kúpe a predaji. Kupec aj viackrát odišiel a zasa sa vrátil s novou ponukou. Konečná cena sa potvrdila silným plácnutím – podaním rúk. V stánku obecného úradu úradník zapísal do pasu nového majiteľa a potvrdil to úradnou pečiatkou. Potom sa išlo sa oldomáš, ktorý platil predávajúci z utŕžených peňazí. Pohotový krčmár mal na jarmočisku k tomuto cieľu pod šiatrom improvizovaný šenk, takže nový majiteľ mal svoj kúpený kus pod dohľadom aj počas popíjania oldomášu.
Na námestí v odpoludňajších hodinách začali rednúť zástupy kupujúcich i divákov. Trhovníci začínali baliť nepredaný tovar a demontovali šiatre.. Mimoriadny obrat mali krčmári lebo u nich sa po jarmoku zastavili ešte na občerstvenie hlavne tí čo dobre predali.
Spomínam si, že na jarmokoch sme profitovali aj my už ako malí chlapci, keď sme predávali z poverenia sódáša Wilnera limonádu v trojdecových fľaškách s patentným drôteným uzáverom. Z každej predanej fľašky sme dostali províziu 10 halierov.
Jarmok v Ratkovej bol aj spoločenskou udalosťou. Našu rodinu prišli navštíviť z okolia niektorí stáli zákazníci a známi. Patrilo sa ich pouctiť. Stará mama aj s mamou od rána čistili zemiaky, aby uvarili 80 až 100 guliek, ktorými ponúkali návštevníkov.
Toto je niekoľko fragmentov spomienok o ratkovských jarmokoch ktoré mi utkveli v pamäti z môjho detstva.
Lajo Bradovka:
2.- Varenie slivkového lekváru
 Ratkovský chotár nebol veľmi úrodný.. Výnimkou boli slivky, ktorých pomologický názov nepoznám. Je to odroda ktorej sa výborne darí v hlinitej ratkovskej pôde. Plody sú o niečo väčšie ako plody známych bystrických sliviek. Podľa krčku pri stopke ich v Ratkovej nazývajú „ cecíšky“. Majú výbornú chuť
a kôstka sa veľmi ľahko oddeľuje od dužiny.
Stromy týchto sliviek rastú v ratkovských dvoroch a záhradách takmer divoko. Netreba ich štepiť ani zvlášť ošetrovať, ba skôr treba preriediť ich zahustené porasty, nakoľko sa samovoľne rozmnožujú z kôstok opadaných plodov. Pokusy preniesť ich do iného prostredia neboli úspešné. Zrejme pôda a klíma je pre ne optimálna len v Ratkovej.
Okrem známeho použitia sliviek na pálenie slivovice, väčšia časť úrody sliviek sa spracovala na slivkový lekvár. Samotný proces varenia a výsledný produkt bol ratkovskou zvláštnosťou.
Slivky sa po dozretí striasli do plachiet položených pod stromami, pozbierali a doviezli sa domov vo veľkých prútených košoch. Večer pred dňom varenia lekváru sa v kuchyni vysypali do veľkého dreveného koryta. Okolo zasadli domáci a prizvaní susedia, aby „pukali“ t. j vykôstkovali slivky .
Na druhý deň ráno sa začalo s varením.. Používal sa na to veľký 100 až 150 litrový medený kotol. Za jeho požičanie sa patrilo dať vlastníkovi, ako výslužku, bochník uvareného lekváru. Z rána mali na starosti miešanie väčšie deti. Vtedy sa ešte do varu uvedená frfľajúca zmes sliviek v kotle dala pomerne ľahko miešať drevenou lopatkou, aby sa nepripálila o dno. Pre nás deti to nebola veľmi zábavná robota, ale museli sme, síce tiež „frfľajúc“ ako ten lekvár, vydržať pri tejto prozaickej robote do obeda. Dozerali na nás mamy a staré mamy, ktoré ešte doplňovali odparený obsah kotla pridávaním ďalších sliviek.
 Po obede, keď už lekvárová zmes začínala hustnúť, miešania sa ujali ženy. K večeru keď sa chlapi vracali z práce domov, zastavili sa pri kotle, aby vystriedali ženy, lebo miešanie hustnúceho lekváru už vyžadovalo značnú fyzickú silu. Okolo kotla sa zhromaždili susedia a nechýbali dobre mienené rady okolostojacich. My deti sme mohli opatrne olizovať horúci lekvár, ktorý sa z bokov kotla zoškraboval lyžicou.
Záverečná fáza varenia nastala už skoro za tmy. Lekvár v kotle bol už taký hustý, že aj chlapi pri miešaní sa museli často striedať po niekoľkých minútach.. Keď za lopatkou kĺzajúcou po dne kotla bolo vidieť lesklé medené dno, kotol sa odstavil z ohňa. Skončilo sa varenie, ktoré od rána trvalo nepretržite 10 až 12 hodín.
Pri krájaní stvrdnutého lekvárového bochníka sa niekedy miesto noža musel použiť aj sekáč. Tvrdé kusy sa rozpúšťali varením v horúcej vode s cukrom . Keď nám stará mama upiekla kysnuté buchty s lekvárom, mali sme pocit, že je v nich aj kus našej roboty, keďže sme aj my deti pomáhali pri varení lekváru z „cecíšok“.
Lajo Bradovka
3.- Kožušnictvo - rodinné remeslo.
Môj starý otec a otec boli kožušníci. Kožúšky nielen šili, ale aj sami spracovávali surové jahňacie a ovčie kože na kožušiny. Kožky skupovali od gazdov z okolitých dedín. Proces vypracovania surových kožiek na kvalitné kožušiny bol náročný na dodržanie technologického postupu a vyžadoval značné skúsenosti. Kožky sa máčali niekoľko týždňov vo veľkoobjemových drevených nádobách zvaných „genc“, „šäfel“, „kadžiaška“. Boli tam poukladané rozprestreté na seba po vrstvách, ktoré sa posýpali otrubami. Denne ich bolo treba prekladať do inej nádoby. Po takomto „vyčínení“ ich odviezli k riečke Turec, kde ich v potočnej vode vyprali. Sušenie sa muselo robiť pomaly za častého rozťahovania kože, aby sa nescvrkla a ostala vláčna. Jemnosť kože sa dosiahla „vykosením“. Bolo to preťahovanie kože cez ostrú kovovú hranu, čím sa zbavila blán a zvyškov mastnoty. Takto vypracovaná kožušina sa farbila na hnedo prírodným farbivom, ktoré sa získavalo zo stromových húb „chorošov“ rastúcich na jabloniach.
 Kožúšky sa šili na objednávku, teda na mieru. Vypracovanie bolo veľmi dôkladné a zdobené výšivkami tulipánových vzorov, ktoré vedeli starý otec pekne nakresliť od ruky. Šilo sa ručne, trojhrannou kožušníckou ihlou hustým tzv. „kožušníckym“ stehom. Len konfekcia určená na predaj na jarmokoch mohla mať redší steh „ritkán –szaporán“ čo znamenalo riedko a sporo.
Lajo Bradovka
4.- Domáca zakáľačka
( po ratkovsky „disnótor.)“
Vykrmená ošípaná sa zvyčajne dostala pod nôž v zimných mesiacoch. Na deň zabíjačky sme sa ako deti tešili, a rátali sme dni kedy sa tak stane. Prípravy sa začali deň vopred kontrolou zásob, korenia, čistenie cibule, cesnaku atď. My sme ešte pomáhali drviť kamennú soľ železným tĺkom v drevenej stupke. Otcovi sme krútili mokrý pieskovcový brús na ktorom sa nabrúsili veľké nože.
Včas ráno v deň zakáľačky gazda rozložil pod kotlom na dvore oheň, aby sa ohriala voda na obáranie zabitého brava. Keď voda vrela, chlapi sa pobrali k chlieviku. Ak sa im nepodarilo vylákať kŕmnika po dobrom, nasadili mu na nohu špeciálne kliešte s povrazom a vytiahli ho von. Hlavný „henteš“ mal zakáľací nôž zastrčený za sárou čižmy. Po zvalení kusa ho pichol do krku. Krv sa zachytila do misky v ktorej bola soľ a miešaním sa zabránilo jej zrazeniu. Nasledovalo obáranie vo veľkom drevenom koryte v ktorom bola vložená reťaz pomocou ktorej sa kus obracal v horúcej vode. Srsť sa šklbala ručne pomocou plechových škoblí. Dočistenie sa robilo opaľovaním žitnou slamou vymlátenou cepami, lebo otepom rovnej slamy sa dal plameň dobre usmerniť na potrebné miesta.
 Opálená koža sa ešte natrela zmesou popola zo slamy a vody, aby zmäkla. Nasledovalo oškrabovanie veľkým nožom a hentešovi sme museli neustále polievať vodou nôž, aby sa zoškrabaný kal odplavil. Po očistený chrbta sa kus prevalil na improvizovaný drevený rošt. Obvykle to boli plotové dvierka zo záhradky, a dočistila sa brušná časť. Po celkovom opláchnutí sa tzv. rozoberanie začalo najčastejšie vyrezaním šuniek, alebo od chrbta rozpolením chrbtice. Niekedy aj vybratím celej chrbtice s chvostom.
Jednotlivé časti sa preniesli do miestnosti na veľký stôl a hodnotila sa hrúbka slaniny, lebo vtedy sa vykrmovanie robilo k vôli masti. Začal sa obrad spracovania pouctením slivovicou alebo hriatym. Na stole vo veľkej miske už bola pripravená prvá zabíjačková pochúťka upražená krv v ktorej bola zamiešaná pokrájaná surová cibuľa. („Almázijä“)
Hlavný henteš potom obvykle podľa inštrukcií panej domu rozoberal jednotlivé druhy mäsa podľa určenia. Na slaninu, na klobásy na paprikovú slaninu, tlačenku, do polievky, vnútornosti na hurky. A ešte ďalšie dobroty. Miestnou špecialitou boli „mäsäníky“ hurky z hrubých čriev plnené pásmi mäsa a prosom. Po vyúdení sa odkladali ako jedinečná pochúťka do vianočnej kapustnice. Ženy chystali zabíjačkový obed, ktorý pozostával z dvoch druhov polievok. A to vývar s pečienkovými haluškami tzv. „sladká“. Druhá bola biela polievka s kusmi odrezkov mäsa s kosťou tzv. „kyslá“. Hlavným chodom bolo pečené mäso s varenými zemiakmi a s cviklou, do ktorej sa pridávali aj plátky repy zafarbenej cviklou.
Po obede nasledovalo mletie mäsa do klobás, krájanie „masného“ na vypraženie masti, plnenie klobás, solenie slaniny, plnenie huriek a tlačenky a ešte mnohé ďalšie úkony podľa zaužívaného tradičného postupu. Všetko sa zužitkovalo, nič nevyšlo na zmar. Pamätám si že keď sa z veľkého liatinového hrnca sa vybrala masť a škvarky, tak ženy vytreli mastný hrniec múkou s tým, že ju použijú do zápražky.
Zabíjačková večera bola spoločenskou udalosťou. Prizvaní boli okrem priamych účastníkov aj ďalší príbuzní a susedia. Okrem obedňajších jedál sa ponuka rozšírila o pečené klobásky, a hurky. Bola to vlastne koštovka počas ktorej sa patrilo, aby hostia chválili domácich a henteša za špeciality domácej zakáľačky.
 Nasledujúci deň sa známym roznášala výslužka „kóštoló“. Obvykle tam bola, klobáska, hurka, papriková slaninka, škvarky. Zrejme tento zvyk pochádzal z čias keď neboli mrazničky a chladničky, lebo túto pozornosť sa patrilo príležitostne vrátiť.V posledných rokoch, kým žili naši rodičia, bola zakáľačka aj dňom stretávky najbližších príbuzných, ktorí bývali mimo rodnej obce. Prichádzali zvyčajne na vlastných autách. Na sklonku dňa keď sa rozlúčili s domácimi, okrem pocitu dobrej rodinnej pohody zo stretnutia, si odnášali si domov v kufri auta aj štedrý „kóštoló z disnótoru“.
Aká škoda, že tieto dobré tradície vymierajú.
Ida Miklušičáková-Bradovková.
5.- Vianoce v Ratkovej.
Spomienky z detstva.
 Neodmysliteľným sprievodným javom vianočných sviatkov mojich detských rokov v Ratkovej bol sneh. Zasnežené strechy, dvory, ulice, námestie a okolité kopce svojou nádhernou belosťou umocňovali v nás deťoch čaro Vianoc. .Sneh vŕzgal pod nohami pri chôdzi po cestičkách medzi hromadami odhádzaného snehu v úzkych dvoroch.Okrem šantenia na snehu pri sánkovačke sme netrpezlivo rátali dni ktoré ostávajú do štedrého dňa, keď nájdeme pod stromčekom vytúžené darčeky. Prípravy na blížiace sa Vianoce znamenali pre nás nevšedné zážitky a vzruchy. Začínalo to jarmokom na Luciu 13. decembra. Čoraz častejšie z rána sa ozývalo kvičanie zakáľaných krmníkov, ktorých mäso a výrobky boli určené na obohatenie vianočného stola.
Adventné raňajšie bohoslužby tzv. „Roráty“ sa konali ráno o siedmej hodine. Zúčastňovali sa ich hlavne staršie ženy. V kostole sa nekúrilo a preto moja stará mama si obula teplé „botoše“ a okrem teplého oblečenia zababušená do veľkého čierneho vlniaka išla do kostola na adventnú pobožnosť.
Aj v našej rodine sa dodržiavali niektoré zvyklosti a tradície zdedené od predkov. Tesne pred Vianočnými sviatkami sa v chlebovej peci piekli koláče. Obľúbený bol jednoduchý koláč z kysnutého cesta tzv „ kúchen“. Na pečenie sa používali okrúhle plechové „täpše“ t.j. pekáče so zvlneným okrajom. Bolo zvykom dávať koláče ako vianočnú výslužku pastierom kráv, svíň, oviec a kôz, ktorí chodili po dedine koledovať a vinšovať k Vianociam. Okrem koláčov dostávali ešte aj slaninu a fazuľu.
V druhej vsádzke sa piekli koláče pre vlastnú potrebu rodiny. Ich skladba bola pestrejšia. Okrem „kúchnov“ bez náplne sa piekli lekvárovníky, tvarohovníky, makovníky, orechovníky, bryndzovníky, kapustníky. a pod. Ich množstvo presahovalo potrebu členov rodiny a rátalo sa aj s rozdávaním pre koledníkov najmä cigánov, ktorí chodili spievať koledy na štedrý večer a vinšovať na prvý deň vianočný ráno.
V štedrovečerný deň sa vstávalo zavčasu, aby sa stihli prípravy na štedrú večeru. Varila sa tradičná kapustnica s hubami, prosom, klobásou a pre Ratkovú typickým údeným mäsäníkom. V ten deň mal každý až do večere dodržať pôst. Možno to dospelí aj dokázali, ale my deti sme nie veľmi rešpektovali tento zvyk.
V tento deň vrcholili prípravy ešte pečením sladkostí. Rodičia nás ochotne pustili z domu von na sánkovačku, alebo k susedom, aby mohli za zavretými dverami pri spustených záclonách pripraviť a ozdobiť vianočný stromček, ktorý večer „akože“ donesie Ježiško.
Pred večerom otec, ako dobrý hospodár išiel pozrieť do maštale statok, zobral cesnak, soľ a potrel koňom a kravám pysky, aby vraj nad nimi strigy nemali moc. Dnes viem, že to bolo len pre udržanie dávnej tradície, lebo ani otec ani starý otec neverili v strigy. Keď sa raz jedna susedka vo vyšnom dvore sťažovala, že krava nedáva dosť mlieka, lebo jej iste počarovala nejaká striga, môj starý otec sucho poznamenal „slama - striga“ t.j. keby ju kŕmili senom a repou namiesto slamy, iste by dojila viacej mlieka.
Pred zotmením mama so starou mamou prestreli štedrovečerný stôl. Vlastná večera začala modlitbou a zaželaním šťastlivých sviatkov. Tradičné chody boli: cesnak s chlebom,
štedrovečerná kapustnica a opekance s makom a medom, ktorým sa polievali až na tanieri. Keď sme boli malí, tak nám otec tvrdil, že ak sa budeme postiť uvidíme večer zlatý vozík ako ide po stene. Tento trik bol zaužívaný v Ratkovej a robil sa tak, že buď sa dívali na tečúci med, alebo svetlo lampy sa premietlo cez sklá okuliarov na stenu. Na stole nesmelo chýbať ovocie z vlastnej úrody, sušené slivky, jablká, oblátky, koláče, zákusky. Všetkého hojnosť. Dodnes dodržiavam zvyk mojej mamy, že obrus na štedrovečernom stole sa nechal aj s omrvinkami do druhého dňa do rána neuprataný „ aby sa z domu nič nevyhodilo.“
 Po večeri sa stará mama vytratila z kuchyne a v izbe zazvonila zvončekom na znak toho, že Ježiško už doniesol stromček. Utekali sme s bratom do izby k stromčeku a podľa pokynov rodičov sme pokľakli k modlitbe pred stromčekom.. Samozrejme, že pri tom naše oči blúdili po nádhernej výzdobe stromčeka a modlitba bola prerušovaná výkrikmi; aha jasličky, aha autíčko, aha bábika, aha koník, a pod. Pozdejšie nám už bolo podozrivé, že každý rok sú na stromčeku tie isté ozdoby a figúrky. Nepozdávalo sa nám ani to, že ako sa Ježiško dokázal s takým veľkým stromčekom dostať do izby cez také malé okno, keď my sme sedeli v kuchyni a dverami nikto neprešiel. Tieto pochybnosti sa však rozplynuli nad radosťou z darčekov, ktoré boli pod stromčekom. Radosť celej rodiny bola vzájomná a sľubovali sme, že budeme dobrí a poslušní. Nie vždy sa nám to podarilo dodržať. Pod oknami sa začali ozývať spevy koledníkov, takmer výlučne cigánov z Hlinäšky. Repertoár piesní v ktorých sa dal poznať vplyv bibličtiny, liturgického jazyka evanjelikov, bol rovnaký každý rok.
V dome, kde bolo dievča spievali:
Na Vašom stole vykvitla ruža
Vašej panenke pekného muža,
Nie tak pekného jak statočného To Vám vinšujem ze srdca mého !
V rodine, kde nebolo dievča sa spievala obvyklá vianočná koleda:
Narodil sa Kristus Pán jo polnoci, radujme se,
z ruže kvítek vykvitol nám veselme se
života čistého, rodu královského
jíž nám narodil se, veselme se. Za tým ešte nasledoval rytmovaný vinš so želaním Božieho požehnania a všetkého dobrého pánu hospodárovi a celej rodine. Koledníci boli obdarovaní koláčmi a drobnými mincami.
Svojráznou postavou vtedajšieho cigánskeho šeregu bol „Broko“ Jeho skutočné meno málokto poznal. Ako koledník mal cez plece zavesenú plachtu do ktorej si ukladal vykoledované koláče, chlieb, jablká, zemiaky, klobásy, hurky ba aj opekance s makom a bohvie čo ešte. Všetko čo dostal pri štedrovečernej obchôdzke dedinou. mal zosypané v plachte do jedného chuchvalca.
Keď sme vyrástli zúčastňovali sme sa ako mládež polnočného výstupu na kostolnú vežu, kde sme spievali nábožné piesne. Predspevákom bola staršia osoba, nénika Izraelová, ktorá mala pekný hlas. Mládenci a dievčatá tam radi chodili, lebo výstup po úzkych kľukatých drevených schodoch vo veži ku zvonom bol v naprostej tme, Nejaké to mimovoľné obchytkávanie dievčat, akoby náhodou, bolo vítaným spestrením tohto svätého večera. Spokojnosť bola na oboch stranách. Pod zvonmi pri svetle sviečky sme potom mohli precítene spievať tradičnú pieseň z Tranoscia. Pamätám si z nej len začiatok prvého verša:
Procítte hlas k nám svůj mnozí
Strážní na své vysoké veži.
Procíť ó Jeruzaleme........
Starší ktorí sa neodvážili vyjsť hore, načúvali pod vežou na zasneženom „pläcu“ a napomínali šantiace deti, aby boli ticho lebo chcú počuť „ako na túrni anjali spjavajú.“
Na druhý deň ráno, teda v prvý deň vianočný sme si celá rodina navzájom zavinšovali veselé Vianoce a išli sme do kostola. Po návrate z kostola kým mama so starou mamou pripravili obed, mňa a brata vzal otec na návštevu k svojmu bratovi, môjmu krstnému otcovi v susednom dome zavinšovať veselé Vianoce. Tak isto sme navštívili aj ďalších blízkych príbuzných.
 K mojim najkrajším spomienkam na zasnežené Vianoce patrí výlet na veľkých saniach ťahaných konským záprahom. V časoch môjho detstva sa ešte v Ratkovej zasnežené cesty nepluhovali. Otcove kone boli ustajnené nečinne cez zimu v maštali. Bolo ich treba občas nechať aj prebehnúť.(jártatovač). Okrem občasného vyvážania hnoja na gazdovských saniach na polia, bola aj možnosť previezť sa aj na „parádnych“ saniach. Otec zapriahol kone do týchto saní. Zababušení do teplých kožuchov s ohriatou tehlou pod nohami sme sa usadili do saní a viezli sme sa dole zasneženou dolinou na návštevu do Rybníka vinšovať rodine otcovej sestry „Linka néne“ príjemné prežitie vianočných sviatkov.
Jazda na saniach je oproti jazde na bričke neporovnateľne romantickejšia. Sane sa bezhlučne šinú po zasneženej ceste. Preto sú na konských postrojoch rolničky. Ich cengot pri pokluse koní vytvára nezabudnuteľný dojem pri pohľade na zasnežené polia zaliate svitom zimného slnka.
Na to sa nedá zabudnúť.
Ratková december 2005t
Elena Demjanová- Kováčová.
Spomienky z môjho predškolského veku v Ratkovej.
Tak sa volal chudobný starý bradatý žid malej zhrbenej postavy. Živil sa vykupovaním kožiek. Občas obchádzal ratkovské dvory v ošúchanom čiernom kaftane s mechom na pleci, do ktorého ukladal vykúpené kožky. Bol to celkom mierumilovný skromný človek, ale jeho ošumelý výzor využívali dospelí na strašenie neposlušných detí.
Naša stará mama a naša teta Mariška néna, keď si s našim šantením už nevedeli rady tak nás strašili, že príde žid Fógel a neposlušné deti zoberie do mecha. Mysleli sme si , že to je len vymyslená postava, nebrali sme to vážne a nechceli sme tomu veriť. Jedného dňa sme ušli bez dovolenia do susedného Bobákovho dvora; Idka Bradovková, Vierka Dudová, Anička Klincková, a ja. Zrazu sme začuli hlas Mariška nény, ktorá nás volá: „Pote sem deči pozreč kto prišó!“ My dievčatá, nič netušiac, sme pribehli zvedavé, že kto to môže byť. Keď smesa dovtípili, že bradatý muž s mechom na pleci pred dvorom je isto žid Fógel, od strachu sme sa rozutekali, aby sme sa ukryli kde sa dalo. Ja s Aničkou sme sa schúlili pod lavicou na Bobákovom „gangu“. Vierka ušla k starému otcovi do stolárskeho míhelu.
Keď Fógel odišiel a „nebezpečie“ pominulo vyšli sme z úkrytov, ale ešte nám chýbala Idka. Boli sme veľmi vystrašené a uvažovali sme či ju naozaj nezobral Fógel do mecha a neodniesol.
Všetko sa skončilo šťastne, lebo nakoniec ustráchaná Idka vyliezla z pod postele kde bola schovaná v izbe u starej mamy.
November 2005
.Vojtech Bradovka 7.- „Stojäk pre malja deči v Ratkové“
 Popis konštrukcie
Hrubý masívny kruh z javorového dreva s otvorom v strede
Vnútorný okraj otvoru bol čalúnený kožou s mäkkou výplňou
Do ťažkého kruhu boli zapustené tri nohy aby bol stabilný proti prevráteniu
Na ploche kruhu bola zapustená mosadzná mištička
Pod stojäkom bola položená drevená tabuľa,
Použitie:
Do kruhu postavili dieťa-batoľa, aby neprekážalo dospelým pri práci kuchyni. Do mištičky mu dali nejakú sladkosť. Zvyčajne trocha lekváru, alebo medu, aby sa zmierilo so svojim obmedzením pohybu. Oblečenú malo len košieľku, aby nebolo treba prať plienky. Stačilo poumývať od lekváru ulepené, pocikané, prípadne pokakané decko, a podloženú dosku na ktorej stálo.
Naposledy som videl túto „drevenú pestúnku“ v prevádzke, keď do nej vkladali moju sesternicu Idku. Svoju nevôľu pri vkladaní do„stojäka“ dávala najavo krikom, plačom a kopaním.
V tých časoch to bola obvyklá pomôcka pri opatrovaní dieťaťa. Dnes by to kvalifikovali ochrancovia ľudských práv ako „týranie zverenej maloletej osoby." My sme v tom vyrástli siedmi a tu sme.
Stalo sa okolo roku 1935
Bolo nás sedem bratrancov a sesterníc : Béla, Ander, Lajo, Marta, Idka, Ilonka a Linka: Materká škôlka v dedinČasto sme boli dávaní do opatery k starej mame na vyšnom dvore, ktorá bola k nám veľmi láskavá a obetavá. Ja som bol z nich najstarší a pamätám sa na niektoré drobné epizódy.
Idka vedela už chodiť, a práve začínala vyslovovať prvé slová. Mama jej obliekla akúsi košieľku a povedala jej, že je to kombiné. Malá parádnica sa vykrúcala pred zrkadlom, ktoré bolo šikmo zavesené nad stolom v kuchyni a kochajúc sa vo svojom obraze v zrkadle, stále si opakovala:
„Jä mám mominé!, jä mám mominé!“
Ilonka bola kľudné decko. Práve jej vyšli prvé dva zúbky. Mama stará ju postavila do stojäka, aby ju zabavila dala jej do ruky „džunäk“, veľké tvrdé červené jablko. Snažila sa doň zahryznúť a krútila ho v rukách, ale zúbky len kĺzali po uslinenom tvrdom jablku. So starou mamou sme sa usmievali nad jej márnym úsilím načať veľké jablko.
Marta a ja sme sa hrali u starej mamy s plechovým autom, ktorého pružina sa naťahovala kľúčikom. Pohon kolies bol cez ozubené prevody. Najprv sme auto púšťali po lavici na prípecku. Potom som s autíčkom išiel do stúpania po Martinom chrbte, ktorá to trpezlivo znášala. Keď som prešiel s autom na jej hlavu zadné kolesá sa ocitli vo vzduchu, prudko sa rozkrútili a medzi ozubené kolieska sa namotali Martine vlasy. Nastal poplach, plakala Marta, plakal som ja, Mama stará privolala na pomoc starého otca, ktorý s veľkými kušnierskými nožnicami vystrihával moje autíčko z Martiných vlasov. Pochopiteľne po tomto vyslobodzovacom zásahu bolo to na jej účese vidno. Pretože Martin otec bol holič a kaderník, dlhší čas som sa u nich neukázal.
Linka bola zo sesterníc najmladšia. Z návštevy u nich v Rybníku si pamätám scénku s krompelníkom. Jej mama „Linka néna“ práve piekla krompelníky. Ponúkla aj mňa. Malá Linka mohla mať vtedy dva roky, sedela na nočníku a pred sebou mala pristavený šamerlík na ktorý jej mama položila dva omastené krompelníky. Jeden zjedla a s druhým sa začala hrať tak, že poutierala s nim dosku šamerlíka a potom ho jedla. Dobre sa na tom zabávala. Bola vždy usmievavým deckom.
Stávali sa aj menej zábavné príhody, keď Idka nechcela prehltnúť rybí olej čo jej naordinoval pán doktor. Udatne sa bránila. Otec ju pevne pridržal, nasilu jej otvoril ústa a mama jej vliala lyžicu odpornej tekutiny do úst. Niekedy sa jej aj podarilo vytlačiť olej von nosom. Plaču a kriku bolo pri tom dosť.
Popáleninu spôsobil Idke brat Lajko, keď zobral zo sporáka horúcu rajnicu s haluškami. Pretože si pri tom popálil prsty, pustil horúcu nádobu z ruky. Spadla do kolísky na Idkinu ruku. Dodnes na chrbte jej ruky vidno stopy po tejto nehode.
Stávalo sa všeličo. Takí sme boli.
Výber zo spomienok na naše detstvo u starej mamy v Ratkovej. okolo roku 1935.
Béla Bradovka 25. 10. 2005
|
