Ratková - rodný môj kraj... | Spomienky rodákov

Prezeráte tzv. hlavnú sekciu uvedenú v menu. Pridružené podsekcie zobrazíte kliknutím na nápis v pravo hore.

Laco Farkaš

S D I V A D L O M N A G E M E R I

/Skutočný príbeh zo zájazdu/

So srdcom tlčúcim kdesi v krku som trasúcimi sa prstami otvoril doporučený list s hlavičkou "Slovenské divadlo v Prešove". Čítam: "...na Vašu žiadosť a po zhliadnutí predstavenia na okresnej súťaži v Revúcej si Vám dovoľujeme oznámiť, že Vás prijímame za člena činoherného súboru. Nastúpiť môžete ihneď po..." a tak ďalej. V miestnosti som bol sám, ale keď som zručal ako býk pustený z reťaze, na vedľajšej kancelárii sa rozleteli dvere a v nich sa objavili zvedavé hlavy kolegov. "Splnil sa mi sen!" - zvolal som a stručne vyrozprával, o čo ide. Tak sa teda, po šiestich rokoch nezáživného úradníčenia a asistovaniav otcovom obchode v čase blížiacej sa likvidácie súkromného podnikania, akoby šibnutím čarovného prútika moja neistá existencia zmenila. Ako sa ukázalo, práve vďaka mojej dosť aktívnej činnosti v amatérskom súbore som dostal angažmán do vytúženého profesionálneho divadla na solídnej umeleckej úrovni, do Slovenského divadla v Prešove, neskôr premenovaného na Divadlo Jonáša Záborského /DJZ/.

V DJZ som prežil 24 rokov naplnených množstvom zaujímavých situácií, tvorivého úsilia, úspechov i neúspechov na "doskách, ktoré znamenajú svet". Členovia súboru ma prijali spontánne, iste aj preto, že ma im predstavil výborný a populárny herec - komik Arnošt Garlaty zo Železníka, s ktorým som v povojnových rokoch ochotníčil v Šafárikove, v dobe, keď sa vrátil zo zajatia a nemal ešte angažmán.

Roku 1948 nastúpil do prešovskej činohry./ Nuž, musel som sa činiť, aby som dokázal udržaťkrok s tak kvalitne vybaveným hereckým súborom. Vnikol som do všetkých tajov divadelného kumštu,realizoval som sa ako herec, dramatik i režisér. Boli to aj "moje univerzity", rovnako, ako to napísal o sebe istý fúzatý revolucionár a skvelý ruský dramatik. Hral som vo vyše 120-ich inscenáciách,napísal som 6 divadelných hier, 2 televízne scenáre a na javis- ku DJZ som zrežíroval 10 hier.Za jednu z nich mi bola udelená Cena LITFONDU. No a navyše, oženil som sa s úžasnou ženou Jojou a splodil dve schopné deti: syna Borisa a dcéru Danku. V divadle som uplatnil dokoa ajsvoje šoférske umenie, takmer dva roky som popri herectve jazdil autobusom na zájazdy s činohernýmsúborom. Prešovské divadlo malo dva súbory - činohru a operetu, ku ktorej patrilii balet a orchester.

Bolo to zájazdové divadlo, ktoré svojimi predstaveniami pravidelne zásobovalo mestské a závodnékultúrne domy v prešovskom a v košickom kraji, zriedkavejšie v kraji banskobystrickom,a operetnými predstaveniami na území celého Slovenska. Doma v Prešove sa hralo okrem pondelkadenne, často aj dvakrát, a v rámci celej ČSSR bol Prešov vyhlásený za najdivadelnejšie mesto Boli sme tedapopulárni a obľúbení a naše predstavenia boli beznádejne vypredan Do zájazdovej zóny patril ajGemer, napriek tomu, že jeho slovenská severozápadná časť patrila do banskobystrického kraja. A právez tejto oblasti sme len v činohre boli angažovaní šiesti Gemerčania. Na Gemer sme vždy zájazdovaliv čase osláv baníckych dní. Bol to sviatok, aký široko-ďaleko nemal páru a naši ba-níci si ho verustatočne oslavovali, keďže dostávali aj vernostné a na ruku!

Tak sa stalo aj v 60. rokoch minulého storočia, že sme v jednu augustovú sobotu šli osláviť Deň baníkov do centra Rudohoria na Železník a na druhý deň do našej milovanej Ratkovej s Palárikovou veselohrou "Dobrodružstvo pri obžinkoch". Už cestou od Rákoša sme stretávali hlúčiky veselých pútnikov vracajúcich sa po celodennej "šichte" domov. Niektoré ženy cupkali bosé s topánkami v rukách, pravdepodobne im po toľkej štrape opuchli nohy alebo ich v pritesnej obuvi pálili otlaky. Nuž len tak, zo zvedavosti, dali sme si fajč-pauzu. V priekope ležali chlapi v baníckych uniformách, ktorých predčasne zdolal "majster alkohol", a pri nich oddané manželky so šatkami v rukách, ktoré im ovievali spotené hlavy, veď bolo horúco ani v peci. Zlostné neboli, čo by sa v takejto situácii "patrilo", naopak, aj si pospevovali i úchytkom poťahovali z fľaše voľajaký ten nápoj, len tak, odoka. Keď zistili, kto sme, ponúkli aj nás. Zo všetkých strán sirkovskej doliny sa ozýval spev, smiech, volanie, celý región žil v znamení osláv Dňa baníkov a ich patróna škriatka Permona..Slávnosť sa konala dopoludnia na Krížu, v lesoparku pri Riaditeľstve železorudných baní. Po prejavoch nasledovali vyznamenávania zaslúžilých pracovníkov, obed s tekutým občerstvením, folklórny program a voľná zábava pri hudbe.My sme hrali v sále na Šrobárke. Predstavenie bolo natrieskané, národ sa skvele zabával. Na záver nám kultúrny referent ROH poďakoval a pozval celý náš súborna večeru a na tanečnú zábavu, ktoré sa tiež konali hore na Krížu v lesoparku pri kolkárni.

Vyviezli sme sa teda hore na Kríž. V diaľke znela kapela obľúbeného Gustíka Krištofa, ktorý bol nielen primášom, ale i spieval a rozprával vtipy, skrát bol aj bavičom - kabaretiérom, a ľudia ho mali radi. Kultúrnik nás voviedol do závod-nej jedálne a po výdatnej večeri pobrali sme sa k parketu, kde naplno frčala zábava. Keď kapela dohrala, Gustík nás privítal a pozval do tanca. Na adresu kolegu JankaPelecha zo Sirka tenorovým hlasom zavolal:"Janík, kotrú či?" A Janko len tak z voleja: "Ani sä mä!" Vtom zaznela "gemerská hymna": "Ani sä mä netíkaj, netíkaj", dnes známa už na celom Slovensku, ba i na Morave. Po nej zazneli ďalšie vtedajšie hity s mierne erotickým podtónom: "Koj v tom Sirku bubnovali, eby džiauky nedávali", "Koj som húsky pásla", "Kto kce do Kanady cestovač", "Jä mališký, jä genglivý" a iné, autorsky všetky zo sirkovskej dielne. V repertoári Gustíkovej kapely boli prevažne čardáše, foxtroty a sem-tam aj Dusíkove tangá. A Gustík len hral a spieval. Bol pri tele, okrúhly ako malý súdok, a keďže hral schuti, poriadne sa potil. Keď si občas šatkou utieral z čela pot, pripomínal mi slávneho trubkára Louisa Armstronga. No a popri tom utieraní rozprával vtipy, duchaplné i kritické, ale neurážajúce, na roz diel od tých, ktoré nám denne na televíznych obrazovkách servírujú naši baviči za pozoruhodné honoráre.

Pri parkete sme sa stali stredobodom pozornosti. Predovšetkým nás svojich rodákov, prišli pozdraviť kamaráti, spolužiaci, známi i neznámi, častovali nás rôznymi otázkami a ani sme sa nenazdali, už sme všetci držali v rukách poldecáky. Nuž čo, uraziť sme nikoho nechceli, a tak sme si s nimi pripili na zdravie. Objavil sa tam aj môj spolužiak z meštianky, temperamentný Sirkovän Martin, a pustil sa rovno ku mne. Jeho široký úsmev prezradil, že je bez zubov. Ani som ho nestihol predstaviť kolegom, a prehovoril s uznaním odborného kritika: "Dobrí ste buli, lem tak ďáléj!" a každému potriasol ruku. "Ale aj jä som hral divadlo, ešče terás viam úlohu." Uklonil sa a s patričným pátosom začal: "Ej, Marťin, Marťin, aký si ťi bleďí. Ši ťi tomu veríš, čo luďjá vravjá?" Znova úklon a vyslúžil si od nás aplauz. Mňa ako posledného objal a ja som sa ho šeptom opýtal: "Martin, a kde máš zuby?" On sa naplno vyjavil:"V bany, pracovňí úras! Mav som mänší ďiškurc z ednym kolónyjärom zo štokócó,taký ňilaš... träfiv mä s kramló do zubó, aj gambu mi rosťäv, aha..." "A ty nyšt?" - pýtam sa ho. Martin sa len usmial: "Že váháš. Preriadživ som mu hrivu s polovici hlavy, ale vlasy som mu vopchav do vaška, eby si z nych dav spravič bajúzy." Vzdychol si a pokračoval: "Lem moja zuby ostáli v Duplóke... na večnia šäsy. Ale jä zuby mám, kupänskja, peknja. Lem tá mojä mi ich skryla... Eby som néšó opiťí na divadlo... Eš sä to nepatrí. Jä viam, šva sä patrí a šva ny. Sem zuby! A ona: Nedám, na divadlo nepajdeš, ostaneš doma! A jä jé na to: Viaš šva, mojä milá? Jä či serem aj na mojo zuby! Buchnú som dvermí a som tu!" Gustík vyhlásil dámsku volenku a môj bezzubý kamarát Martin dôverne oslovil kolegyňu Naďku, aby ho pozvala do tanca. Naďka s očarujúcim úsmevom odviedla Martina na parket vo chvíli, keď Gustík spustil obľúbený fox a vysokým hláskom zašvitoril: "Anča, Anča, krivo mi držíš. Keď ho zlomíš, draho zaplatíš..."

Kde sa vzal, tu sa vzal, objavil sa môj ďalší kamarát Janko Istojko. Istý čas žil v Ratkovej, teraz býval na Železníku. Pochádzal spod Tatier, Goral, a po fron-te sa aj s rodinou presťahoval do Ratkovej za prácou. Bol to skromný, pracovitý človek, rýchlo sa aklimatizoval a slušne sa naučil po ratkovsky. Mal však hendikep. Na pravej ruke namiesto zápästia mal len kýpeť. Ale dokázal ním všeličo porobiť. Mávaním kýptika avizoval aj svoj príchod. Zvítali sme sa, objali a predstavil som mu vedľastojaceho kolegu Ondra Šilana. Istojko spozornel, chvíľu hľadel na Ondra a prehovo-ril: "Šiľan... Šiľan... Vieš godač po goraľsku?" Ondro pritakal: "Tak, ja z Jurgova... ne Poľak, ale Sloviak!" "A ja z Frankovej... a tiež Sloviak!" Objali sa a Janko Istojko sa bez slova vytratil. O chvíľu sa vrátil aj s fľašou vodky a pozval nás do kolkárne k stolu. Pozornosť prítomného národa sa obrátila k parketu na Martina s Naďkou a všetci im začali tlieskať. Do Martina akoby "šärt stúpiv", pustil sa cifrovať a zvŕ-tal sa okolo herečky doslova ako "Balcó bvab okolo ščäpika". Také figúry, aké vyrá-bal on, ani známi regionálni táncmajstri Dobránsky a Olbricht nedokázali. Okolo tancujúci postupne opúšťali parket, kde napokon ostali len Martin s Naďkou. Gustík pri-dal aj známy čardáš a keď na záver zahral tuš, ľudia ich vyprevádzali z parketu aplauzom ako víťazov zo "Superstar". Nálada sa po každom prípitku stupňovala aj pri našom stole, naši dvaja Gorali sa prudko venovali iba sebe, spomínali na rodný kraja zo slzami v očiach si zanôtili "Goraľu, či ti ni žaľ". Nuž, pridali sme sa i my a pridal sa i Gustík s celou kapelou. Podajedni na parkete pokúšali sa aj tancovať, ale nedalo sa.

Okolo polnoci nás zájazdový tajomník vyzval na odchod do Plešivca, kde sme boli ubytovaní. Keďže sme na druhý deň hrali v Ratkovej, rozhodol som sa,že prenocujem doma u rodičov, a pozval som k nám aj troch zo svojich kolegov. Jan- ko Pelech tiež pozval domov do Sirka dvoch ďalších kolegov a Arnošt Garlaty zostal spať u brata na Železníku. No a Janko Istojko si považoval za česť prenocovať u seba krajana - Gorala Ondra Šilana, samozrejme s tým, že ho zajtra došikuje do Ratkovej na predstavenie. Zbytok súboru odcestoval autobusom do Plešivca a my, ako že ináč, sme ešte počkali na záverečnú. Prosto, uhovorili nás. Zábavu pomaly, ale isto, stíhala únava, veď od rána bolo toho až-až anám sa už tiež žiadalo do postele. Janko Pelech so svojimi hosťami sa pobrali do Sirka, mali to len necelé tri kilometre. Arnošt šiel s bratom domov, no najväčší problém,ako sa čo najskôr dostať do Ratkovej, som mal ja. Vo dne by sme tých sedem kilometrov hravo zdolali za hodinu, ale v noci tmavým lesom, navyše podopretí alkoholom, to bolo viac ako odvážne. "Vytrím, Laco, poriešime to!" - zrazu sa ozval Janko Istojko a vytratil sa. O chvíľku sa objavil aj s pánom Štefankom, jediným taxikárom v tomto regióne v čase prekvitajúceho socializmu. Pán Štefanko ma spoznal a hneď aj prehovoril: "Viem,o čo ide, pán Farkaš, tatrovka je k dispozícii. Koľkí ste?" Nesmelo som odpovedal, že štyria. "To je v poriadku!" - upokojil ma. Rozlúčili sme sa s Gustíkom i s jeho kapelou, samozrejme, s našimi Goralmi, ostatným sme zamávali, zbehli sme k tatrovke, natla- čili sa do nej a so spevom opúšťali Železník.

V Ratkovej rpezlivo, ale s obavami čakali moji rodičia.na nás t Hluk auta ich určite upokojil, mamka nám bežala naproti a keď sme sa vysypali z auta, s výčitkou, ale usmiata nás privítala: "Tuž-ale kde ste zakelo?" Odpovedať jej bolo pre mňa príliš zložité. Zaplatil som za bezpečnú jazdu, rozlúčili sme sa s pánom Štefankom a udržiavajúc "nenápadne" rovnováhu ocitli sme sa v kuchyni, kde nás privítalotec s "domášnó slivókó, ribizläkom a kančóvom knäzóky". Až po prvej runde sme zistili, že nám chýba kolega Cinci. /To bolo jeho "umelecké" meno, krstený bol Štefan./ Vybehol som na ulicu hľadať ho a v tej chvíli sa už aj vracala tatrovka s naším nezvestným kolegom - ešte stále sladko spiacim na zadnom sedadle. Veľmi sa muz auta nechcelo, no keď som mu vysvetlil, že už ho čaká naliata slivovica, statočne sa pobral za mnou. Po malom občerstvení sme sa konečne pobrali na ležoviská a "vľufte" sme zaspali. Ráno čosi po ôsmej ma zobudil otec, aby som šiel k telefónu. Z Prešova volala susedka Vierka, manželka Ondra Šilana: "Laco, gratulujem, Joja ti v noci porodila dcéru. O pár dní skôr, ale všetko je v poriadku, obe sú zdravé." Čosi som jej vykoktal a položil slúchadlo. V kuchyni ma objala mamka, otec mi vtisol do ruky štamperlík slivovice a v trojici sme si pripili na privítanie najnovšieho člena našej famílie.Chvel som sa šťastím a nedalo mi, aby som sa oň nepodelil s kolegami. Obliekol som sa a tíško zobudil Fera s Jankom. Tú novinu som im vyjavil len pošepky, aby som nezobudil Cinciho. Potreboval sa vyspať, lebo večer hral Lajoška, jednuz hlavných postáv Palárikovej veselohry. Oboch som pozval do kuchyne na prípitok. Len čo sme sa pohli, Cinci už stál usmiaty pri dverách. No, čo teraz? On sa totiž ráda dosť často "zaoberá s nápojom, lem segín nevja, kody prestáč," - povedali by nénika Kuchtová. Po včerajšom ťažení na Železníku stačili by mu zo dvatri štamperlíky, a bol by nepojazdný. A to sa nesmie stať! "Dobrodružstvo pri obžinkoch", po 97-ich rokoch od prvého uvedenia na historickej pôde ratkovskej, sa dnes opäť uskutočniť musí!

Do večerného predstavenia ostávalo desať hodín, dosť času, aby bol Cinci fit, musel by však opicu dokonale vyspať. Do postele by sme ho už nedostali, bolo treba vymyslieť niečo iné. I za cenu násilia! Napadlo mi použiť osvedčený spôsob z detských liet, keď sme sa hrávali na skrývačku. Len dostať Cinciho von. Pomalom prípitku a výdatných raňajkách som pozval kolegov na obhliadku záhrady a včelína s tým, že potom si zájdeme do krčmy na chladené pivo. S nadšením súhlasili, najmä Cinci, a šlo sa. Po krátkej exkurzii sme sa ocitli na konci záhrady, kde stáltok, podľa slovníka "holohumnica", pod strechou ktorej voňalo čerstvo nasušené seno. "Je deväť hodín, mládenci, a krčmu otvárajú o desiatej, lebo je nedeľa. Čo kebysme si chvíľku zdriemli na sene a potom navštívili krčmárku Milku v jej kráľovstve?" navrhol som a nenápadne mrkol na Fera a Janka. Znova súhlas, a tak sme pomoh-li Cincimu vyterigať sa rebríkom na šop. Po ňom sme bez problémov vyliezli hore ajmy. Zložili sme svoje mužné telá do mäkkého senka - príjemne nám bolo - a sotva sme prehodili pár slov, Cinci už spal akonemluvňa, len o voľačo hlučnejšie. A presne to som chcel, len aby v tom stave vydržal čo najdlhšie. Po chvíli sme sa opatrnevytratili a odstavili od šopy lojtru, aby sa náš hrdina nepokúšal opustiť svoju "spálňu"a nasilu dospal zameškané. Vrátili sme sa k našim trochu sa očlovečiť, venovať saim a potešiť sa aj s mojím štvorročným Boriskom, ktorý v tom čase prázdninoval ustarých rodičov a ako jediný chlap zo šiestich vnúčat bol pýchou farkašovského klanu.

Obedovali sme bez Cinciho. Pravidelne sme ho chodili kontrolovať, spal pri 26-ich stupňoch celý spotený, kým sme ho popoludní pred piatou nezobudili. Bol ako lusk, svieži, čulý, len strašne smädný. Otec mu ponúkol kančó vychladenej knäzóky, dobre mu padla, aj nám - na vyslabnuté žalúdky, a spoločne sme sa navečerali, tentoraz bez aperitívu. Vyrušil nás klaksón Štefankovej tatrovky, z ktorej vystúpili Arnošt Garlaty a Ondro Šilan s krajanom Istojkom. Hneď za nimi po vlastnej osi dorazili zo Sirka Janko Pelech s Milošom P. a Oldom H. - všetci dobre naladení. Akože inak, veď boliv srdci Gemera. Bol najvyšší čas, aby sme sa presunuli do Rybniška, kde už parkoval pred novým kultúrnym domom divadelný autobus. Stojí za zmienku, že tento kultúrny stánok projektoval a zrealizoval protagonista nášho študentského divadla - môj dobrý kamarát i spoluhráč na doskách, ktoré znamenajú svet - Béla Bradovka. Bol to jeho osobný dar rodnému mestečku, ktorý sa staval v akcii Z, spontánne, s láskou, a vari nebolo Ratkovčana, ktorý by nepriložil ruku k dielu. Aj ja, ako vojak na zdravotnej dovolenke, som poctivo odrobil tri dni. Škoda, že naši súčasní "vládcovia" nežičia kultúre, v dôsledku čoho i tento kulturáčik zíva prázdnotou a chátra odsúdený na zánik. Najmä keď Ratková už v dávnej minulosti bola kultúrnym centrom celého regiónu a roku 1861 - teda pred 145-imi rokmi, si tu kultúrni vzdelanci založili Prvú gemersko-malohontskú spoločnosť. Nechcem tvrdiť, že by naši vládni činitelia nemali radi divadlo, veď som ich prednedávnom videl v televíznom vysielaní hýriť v kompletnej zostave v opere SND na reprezentačnom plese. Ale to už odbočujem od témy. Pred kultúrnym domom sa sústreďovali návštevníci, sála sa zapĺňala do posledného miesta, doslova praskala vo švíkoch. Po krátkom uvítacom prejave tajomníka NV Julka Krokavca sa predstavenie začalo. Bežalo bez problémov, národ sa bavil, zožali sme veľký úspech. Nasledovali klaňačka s množstvom kvetov, aplauz aspoň na desať opôn, na samotný záver ďakovný prejav a mne blahoželanie k narodeniu dcérky. Potom nás Julko pozval na "malé občerstvenie". Rezne, zemiakový šalát, zákusky /tie doniesla moja mamka - piekla ich počas predstavenia - boli ešte teplé/, pijatika pre regiment vojska, hoci nás bolo asi zo dvadsať aj s javiskovou technikou. Domácich tak zo pätnásť a medzi nimi aj spolužiak Pišta Skaloš s malým dreveným súdkom domácej slivovice. Pišta bol niekoľko rokov členom javiskovej techniky v Národnom divadle, cítil sa ako medzi svojimi a s nadšením vyrozprával svoje zážitky z javiska ND. Bol to rebel, pracoval v odboroch a zaslúžil sa o úpravu platov technických pracovníkov v divadlách. Avšak ako advokát chudobných s uplatňovaním svojej filozofie neuspel a z ND musel odísť. Asi po dvoch hodinách príjemného posedenia sme na žiadosť našich kolegýň, tých skôr narodených, z Ratkovej odchádzali. Smutní, ale bohatší o dojmy, skúsenosti i nejaké kalórie. Mňa, samozrejme, veľmi tešilo a teší, že sa moji kolegovia spoznali so zaujímavými ľuďmi, Gemerčanmi, za ktorých som sa nemusel hanbiť.

Na druhý deň, v pondelok dopoludnia, sme sa vracali domov do Prešova. Cestou mi Ondro rozprával svoje zážitky z pobytu u Istojkovcov. Že ho nechali dlho spať a keď otvoril oči, zrazu akoby celý dom ožil. Janko Istojko sedel pri gaučis fľaškou piva a podával mu ju s prosbou, aby mu z neho za glg nechal, lebo ho po včerajšku veľmi smädí a že viac piva nezohnal, keďže krčma je ešte zatvorená a túto fľašu si len požičal od suseda. Pani Istojková naznášala na stôl honosné raňajky:

čerstvé škvarky, restovanú pečienku, zeleninu a čiernu kávu. Pri obliekaní Ondro zistil, že nohavice má vyžehlené, a asi desaťročný chlapec, zrejme ich syn, mu práve krémoval topánky. Na obed bola silná kuracia polievka s mäsom, veľké bravčové rezne, zákusky, ovocie, len, okrem vody, pijatika žiadna. Vraj všetku skonzumovali eštev noci. Žasol nad toľkým pohostením a usúdil, že robotnícka trieda sa nemá najhoršie.. Ja som vystúpil pri nemocnici a bežal do pôrodnice objať si svoje dievčatá. Boli nádherné, obidve, a malá mala už aj meno - Danka. Doniesol som im všetky kytice, ktoré sme dostali po predstavení v Ratkovej. Celá izba voňala ratkovskými ružami, ušli sa aj ostatným mamičkám a sestrám.Na druhý deň k nám pricestovala moja mamka s Borisom a o ďalšie dva dni som si zašiel do nemocnice po tie dve, čo nám urobili toľkú radosť

Asi o mesiac som mamku odviezol do Ratkovej s tým, že si zároveň do-veziem späť jablká a iné ovocie na zaváranie. Keď som zatváral kufor na aute, ktosi mi poklepal po pleci - usmiaty Goral Janko Istojko! "Vitaj doma! Cítil som v krížoch, že sa stretneme, namojdušu!" - začal Janko a podal mi ruku, tú zdravú. "Ja ti zas nesiem pozdravy od krajana Ondra a že ti ďakuje za pohostenie," - vravím. "Jój, dobre bolo, znamenite, zagodali sme si pekne..." - zaspomínal. Potom zvážnel a šeptom dodal: "Len škoda, že sa mi pokazilo mäso." Nechápavo som naňho pozrel: "Mäso?" Podišiel bližšie a vraví: "Vtedy v noci, po zábave, keď sme šli ku mne domov spať, opýtal som sa Ondra, čo by si dal na raňajky, na čo by mal chuť. A Ondro sa tak tú-žobne vyslovil, že také teplé škvarky by mu bodli... a pivo." Na chvíľu sa Janko odmlčal a pokračoval: "Doma manželka priniesla niečo pod zub, čo bolo, sme popili, a šlo sa spať. Okrem mňa, lebo som mal problém, kde zohnať škvarky alebo slaninku, keď je nedeľa. Vyčkal som, kým zaspia, vyšiel na dvor do kôlne, potom ku chlieviku... a nášho bravčoka som..." - gestom naznačil bodnutie. "Čo?" - vyhŕklo zo mňa. "Áno, zaklal... ani nekvíkol. Ale ráno škvarky boli, a teplé. Ibaže nedeľa bola horúca, aj ďalšie dni, a my chladničku nemáme... A všetko mäso sme skonzumovať nedokázali." Po chvíľke som zamrmlal, len tak pre seba: "Je to možné?" "Všetko jemožné... Ale stálo to za to!" - usmial sa Janko. Poklepal som ho po pleci: "Tak na to-si musíme vypiť. Poď!" A vošli sme k našim Keď som to doma vyrozprával Ondrovi, cítil sa vinný a zaprisahal sa, že škvarky už jesť nebude.

Laco Farkaš

V Y S V I A C K A V S I R K U

Pod mohutným Železníkom leží veľká obec Sirk, známa ťažbou železnej rudy a magnezitu, pražiarňami rudy i tromi lanovkami, po našom šodronkami, ktoré expedovali do sveta bohatstvo, čo Gemeru Hospodin darovať ráčil, zatiaľ čo národu zostali len tvrdé mozole a zaprášené pľúca. Sirk bol zároveň sídlom notárskeho úradu i úradu farského - matko-cirkvi miestnych luteránov, ako aj luteránov okolitých obcí a banských osád, s pekným kostolom, žiaľ, však bez veže, čiže túrny, povinnosti ktorej vykonávala chatrná zvoniška.

Roku 1934 konečne túren postavili, vlastne pristavili ku kostolu aj snovými zvonmi a hodinami, gemerskí majstri murári a tesári - cemrmáni, medzi nimi známy majster Cubo z Repíšť, špecialista na vežové strechy. Šli o ňom také chýry,že keď v dvadsiatomdeviatom v Ratkovej renovovalivežu, pred osadením kríža vypil majster Cubo dolu pod túrnó deväť póldecí bundy /pálenky/ a po jeho osadení hore na túrny ten desiaty. Väčšinou pracoval v okolitých obciach, no zásadne chodil do roboty a späť pešo, a len čo vošiel do krčmy, jeho spolukonzumenti mu zanôtili známu pesničku s novým textom: "Ide šofér s motorom, Cubo za ním s toporom..."

A tak sa sirkovská veža hrdo týčila k nebu, iste trochu aj s božoumocoua veriaci z celého okolia sa tešili na jej vysviacku v očakávaní vysokých luteránskych služobníkov božích na čele s biskupmi východného a západného dištriktu. Hlavným organizátorom tohto sviatku bol senior Halát, hlava gemerského senso sídlom v Ratkovej.

Veriaci národ gemerský i hostia z iných krajov sa zúčastnili vysviackyv hojnom počte. Preplnený kostol praskal vo švíkoch, obrad bol dôstojný a hlavnúkázeň mal velebný pán biskup Dr. Osuský. Kázeň bola krásna, dojímavá, mnohí veriaci plakali, smrkali, len jeden človek sediaci na chóre ako socha ani len slzu nevyronil.

Obrad sa skončil, veriaci opúšťali kostol a sústreďovali sa vonku pod vežou, aby si podali ruky a stratili kus reči so známymi, či pokochali sa ešte pohľadom na túren. Potom sa pobrali na školský dvor, kde šikovné Sirkovanky podávali guláš.

Ako si tak ten jeden, čo sedel na chóre, pripaľoval vonku cigaru, oslovil ho istý Sirkovan: "Prepášte, prítel, ale jä sä vám šudujem..." Obrátil sa k nemu oslovený: "Nerozumiam. Preš?" Sirkovan si odkašlal a vraví: "No, koj tot velebný pán biskup tak krásne kázali, šicí lude v kostole plakali, lem vy nyšt. Prepášte, ale jä neviam..." Neznámy sa usmial, potiahol si z cigary a šepol: "Jä nepatrím pod túto matko-cirkev /faru/. Jä som z Ratkové, viate?" Sirkovan len prikývol a chystal saodísť. "Poškajte, prítel!" - ozval sa Ratkovan a podišiel k nemu: "Pomo gu Martinovi na borovičku. Hlísta sä mi zaščäla. Jä plačím!" Sirkovan sa usmial a pridal: "A viate, že aj mne?! Pomo!" A vykročili k hostincu.

***

Ratková - rodný môj kraj....

stavebne prace zilina

Termoprádlo z merino vlny

Truhlářství - Stolařství